Všetky články

Naši špecialisti

Ján Polák

Celý život obrusovaný svetom výtvarníctva som od konca roka 2024 začal spolupracovať s tímom KNIFESTOCK ako produktový dizajnér so zameraním na grafickú a ilustratívnu tvorbu. V tejto práci uplatňujem svoje dlhoročné skúsenosti s pomocou ľuďom, ktorí potrebujú umocniť potenciál svojej značky, produktu, či si prosto len chcú do svojho každodenného života vniesť kvapku umenia.

„Janči, vedel by si mi nakresliť…?“

Kreslenie bolo pevnou súčasťou mojej identity už od detstva. Bolo to niečo, čo mi išlo najlepšie, a tak som si nevedel predstaviť, že by som sa v živote realizoval v niečom inom. Stále som si niečo kreslil. Väčšinou autá… dodnes mám slabosť pre spojenie mechaniky a estetiky, ktoré predstavujú.

Keď som v decembri roku 2007, rok pred nástupom na strednú školu animovanej tvorby, dostal svoj prvý počítač, otvoril sa mi doslova vesmír možností. Od toho momentu bežal cracknutý Photoshop od kamaráta v podstate každý deň. Rôzne požiadavky niečo nakresliť, vytvoriť logo či iné výmysly od kamarátov či známych moje sedenie pred monitorom len umocňovali.

Cesta k ostriu

Väčšinou som svet nožov sledoval takpovediac z diaľky, no vďaka môjmu dobrému kamarátovi, pre ktorého boli nože súčasťou dennej výbavy, som mal z času na čas možnosť nahliadnuť za oponu. Vďaka tomu som si uvedomil, že nôž nie je len nástrojom či doplnkom každodennosti, ale pre čím ďalej tým viac ľudí aj rozšírením a odrazom ich identity.

Mojim prvým nožom bol Real Steel E77, ktorý som si v roku 2016 ako 23 ročný študent fakulty učiteľstva výtvarnej výchovy na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave kúpil, aby som na školskom sústredení v prírode mal čím obieliť jablko či odrezať halúzku.

Osveta do sveta

Zo začiatku štúdia na vysokej škole bolo pre mňa najdôležitejšie využiť každú možnosť držať v ruke ceruzu či štetec a zdokonaliť sa v kresbe. Pedagogiku som bral skôr okrajovo. Aj preto som sa ešte v prvom ročníku prihlásil na prijímačky na VŠVU (Vysoká škola výtvarných umení). Avšak zanedlho začal byť pre mňa učiteľský smer rovnako dôležitým. Uvedomil som si, že môj vzťah k umeniu a moje zručnosti kresliť mi dávajú možnosť realizovať sa ďalej, ako sú hranice vlastného stola. Na VŠVU som tak zabudol a už sa neobzeral. Zároveň som cítil, že študovať zadarmo na vysokej škole je pre mňa istým spôsobom dlhom, ktorý som povinný vrátiť spoločnosti, ľuďom, vďaka ktorým mi bolo umožnené nadobudnúť či zlepšiť si zručnosti, ktoré pravidelne využívam. Učenie, osveta mladých i starých a pomáhanie deckám prekonávať frustráciu v období straty záujmu – obdobie okolo 11. roku, kedy ich vlastné požiadavky na kvalitu kresby začínajú prevyšovať ich reálne schopnosti – by mohli splatiť ten môj dlh.

Prax s deckami počas aj po štúdiu na vysokej škole mi potvrdila, aké dôležité je mať v triede človeka, ktorý si s úctou k svojim žiakom – bez rozdielu veku – vie nastaviť hranice a byť pre nich autoritou, no zároveň seberovným partnerom. Autentickosť spojená s úctou vie človeka, ale i produkt či výtvarné dielo, doviesť ďaleko.

Skicár za pultom hotelovej recepcie

Štúdium som kombinoval s prácou na hotelovej recepcii. Pravidelný kontakt s ľuďmi a komunikácia s nimi ma trénovala v angličtine, udržiavaní spoločenského kódexu a trpezlivosti. To posledné bolo tréningom hlavne počas nočných smien, kedy bolo častokrát nutné suplovať ako vyhadzovač či psychológ… keď ľuďom dáte dostatok priestoru, podelia sa s vami o svoje starosti, tajnosti, či o prostredník, heh. Nočné smeny mi zároveň dovoľovali venovať sa zapĺňaniu môjho skicára.

Hotelierstvo je blízko môjmu srdcu. Cítim sa v prostredí tej tichej sofistikovanosti veľmi dobre a prácu na recepcii som bral ako istú formu divadla. Každá smena bola vystúpením. Vzormi pre mňa boli postavy z filmov ako Dannyho jedenástka, John Wick či Grandhotel Budapešť. Práca s ľuďmi akéhokoľvek veku vás môže veľa naučiť… hlavne o vás samých.

Staré mravy starým spôsobom

Láska k umeniu a jeho štúdium vo mne vzbudili lásku k architektúre a od nej je to len malý krok k láske k histórií. Ako asi každý človek v mojom veku, aj moje dospievanie, vkus a postoje z veľkej časti ovplyvňovali filmy a videohry. Keď v roku 2018 české štúdio Warhorse vydalo svoju prvú videohru Kingdome Come Deliverance - rpg zobrazujúce české prostredie 15. storočia – záujem o umenie a históriu sa rozrástol o záujem o šerm a európske bojové umenia.

Dlho som tento záujem nijako nerealizoval, no v roku 2020 som sa konečne odhodlal a pripojil sa k najstaršej šermiarskej skupine na Slovensku, tovarišstvu starých bojových umení a remesiel – Tostabur – v ktorom som od roku 2023 aktívnym členom. Aktívnym v zmysle, keď je čas a sila zdvihnúť zadok a dobre si zatrénovať.

Za tých niekoľko rokov som nadobudol cenné skúsenosti z talianskej či nemeckej školy pod vedením majstra Petra Kozu, Jána Zelinu, Mika Weddinga či Marcusa Eccariusa zamerané na boj s chladnými zbraňami ako kord, obojručný meč či dýka. Šermiarske či divadelné umenie skupiny možno vidieť aj naživo na mnohých vystúpeniach, vďaka ktorým človek zažije atmosféru stredoveku či renesancie na vlastné oči, uši, ruky, nos či jazyk. Naleštenú čepeľ viem oceniť rovnako ako vášeň, s ktorou sú pracne vyrábané.

Moje EDC – Every Day Creativity

Pri tvorbe využívam kombináciu tradičných a digitálnych médií. Preferujem kresbu ceruzou, a vždy nosím so sebou nejakú ceruzu tvrdosti 2B – ani príliš tvrdá, ani príliš mäkká – môj obľúbený nástroj. Keďže ide o suché médium, pri ktorom človek nepotrebuje so sebou ťahať farby, dovoľuje mi ľahko skicovať kdekoľvek. Ceruzu stačí vložiť do vrecka, schmatnúť A5-kový skicár a mám všetko, čo potrebujem.

Aj keď mi grafický tablet dáva oveľa viac možností a nástrojov na tvorbu, nie len v prípravných fázach rád využívam starý dobrý papier v podobe nejakého skicára. Rád ho využívam pri prezentáciách projektov, kde slúži ako náhľad do procesu navrhovania. Pre ľudí je vec hodnotnejšia, keď môžu vidieť proces jej tvorby. Tradičné techniky majú v tejto digitálnej dobe isté čaro a z mojich skúseností sú medzi klientami, hlavne v štádiu navrhovania, veľmi vítané. Sú samozrejme aj prípady, kedy sa na tablet vrhnem rovno a celý projekt je tak od prvotnej skice až po finálny render tvorený čisto digitálne.

Mojím obľúbeným motívom sú portréty. Skúmanie proporcií a porovnávanie jednotlivých uhlov je ako nejaké detektívne hľadanie odpovedí či riešenia hádanky. Aj vďaka portrétom som mal počas štúdia možnosť vystavovať svoje diela v Bratislave či vo Viedni. Nešlo o žiadne veľké výstavy, no vidieť verejnosť prechádzať sa okolo a skúmať moje maľby, bol zaujímavý zážitok, za ktorý som svojej alma mater naozaj vďačný.

Výzvy na hrane

Navrhovanie pre komunitu nožiarov sústredenú okolo značky KNIFESTOCK je výzvou, ktorá pravidelne testuje nielen moje schopnosti, ale i schopnosti a dôveru tímu, s ktorým mám možnosť spolupracovať. Keď človek pracuje s profesionálmi úprimne zapálenými pre sféru, v ktorej sa angažujú, na procese tvorby ako i finálnom produkte, je to fakt neskutočne vidieť.

V mojom osobnom živote je humor doslova nástrojom na prežitie a prirodzene sa istou formou pretavuje aj do mojej tvorby. Som rád, že môžem spolupracovať s ľuďmi, vďaka ktorým o humor, paródiu, odvážnosť a autentickosť dizajnu spojenú so štipkou bizáru či šialenosti nie je núdza. Nápadov je vďaka tomu v podstate skoro nekonečno a pocit, keď dizajnér uvidí na noži alebo nejakom predmete svoju grafiku, je na nezaplatenie.